Športových funkcionárov zaujíma len to, koľko ten ich konkrétny šport dokáže urvať zo štátnej kasy. V minulosti futbalisti nadávali na hokejistov, že majú príliš veľa. Potom zase hokejisti na futbalistov, že majú príliš veľa. Potom aj futbalisti aj hokejisti na tenistov a cyklistov, že majú príliš veľa. Stále niekto na niekoho nadáva, že má príliš veľa...
Doma si pritom nedokážu upratať a finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu prideľujú takým spôsobom, ktorý im zabezpečí, že ich v budúcnosti športové kluby demokraticky ponechajú v ich funkciách. Všetko je smerované k tomu, aby kluby a kluboví funkcionári boli natoľko spokojní, aby umožnili zväzovým funcionárom udržať si teplé miestečká a právomoc rozhodovať o rozpočtoch. Nie aby športovci boli spokojní a mali zabezpečené všetko čo potrebujú. Športovec je na poslednom mieste... Však keď je dobrý, tak si zarobí aj sám a keď nie je dosť dobrý, tak načo míňať peniaze. Však jeho rodičia mu budú jeho zábavky financovať a keď bude dobrý, tak sa k nemu prihlásia. Česť výnimkám...
Celý systém športu detí a mládeže, ktorý by mal byť v prvom rade masovou ativitou a nie aktivitou tých, ktorých rodičia na to majú, je úplne zabudnutý a utlačený do nepodstatnej roviny. Všetci chcú len Saganov, Šatanov, Škrteľov, lebo títo sú vidieť a na týchto sa dá zarobiť. Čo tam po tom, že sa deti, namiesto hrania futbalu alebo bicyklovania, bezprízorne túľajú po obchodných centrách, jedia mekáče, pijú osladenú a chemikáliami upravenú vodu a fajčia trávu...Deti nosia na hodiny telesnej výchovy ospravedlnenky z nezmyselných dôvodov, len preto, aby náhodou nemuseli niečo aktívne urobiť. Zdravie celej populácie chátra. Počet ľudí so srdcovými a kardiovaskulárnymi chorobami sa zvyšuje geometrickým radom.
Talenty miznú, počet detí, ktoré športujú sa znižuje, dobré športové výsledky sú skôr dielom náhody a priaznivých okolností ako systematickej práce. Keď taký výsledok príde, tak sa funkcionári predbiehajú, že kto bude prvý v zábere v TV alebo na fotografii a potom keď sa úspešný športovec vráti domov, tak rýchlo volajú aj politikov... Však treba sa odfotiť s úspešnými... A popritom žobrú, či by sa nenašlo nejake evríčko navyše pre ich kasičku.
Štát už desaťročia pripravuje zákon o športe... Zaujímavé je, že vždy o ňom rozprávajú len vtedy, keď vznikne nejaký problém, ako napríklad teraz v prípade lyžiarov Žampovcov... "Však na ministerstve sa pripravuje nový zákon o športe a ten všetko vyrieši", povedal tento týždeň pán premiér. Dlhé roky o ňom len rozprávajú a v skutočnosti, okrem tých fotografií s našimi olympijskými medailistami do médií a rodinných albumov, neurobili pre slovenský šport nič.
Súkromné spoločnosti len s veľkou nevôľou financujú športové zväzy, pretože nemajú príliš veľkú dôveru v rozumné využitie svojich peňazí, tak sa radšej rozhodujú peniaze poslať do rôznych nadácií a aktivít s rôznymi krásnymi názvami, ktoré v konečnom dôsledku tiež neslúžia na nič iné, len na to, aby niekto zarobil, ale chválabohu, aspoň časť tých peňazí sa k tým športovcom dostane. Kam sme to dospeli? Aby súkromný sponzor radšej financoval aktivitu súkromných osôb nahrádzajúcich úlohu športových zväzov...
Štátne firmy rozdávajú peniaze od buka do buka podľa toho, či im nejaký politik alebo oligarcha, do ktorého pôsobnosti patria, zavolá. Samozrejme cez nastrčené sprostredkovateľské firmy, ktoré zabezpečia, že správna časť peňazí skončí na správnych účtoch... A štát sa len prizerá a pokyvkáva hlavou, ako dobre to všetko funguje... Však "správni" ľudia na "správnych" miestach zarobia. Hrôza a des...
Na záver jedno zamyslenie... Mne je naozaj úprimne ľúto tých športových funcionárov, ktorí sa zubami-nechtami držia na svojich stoličkách, že musia dlhé roky prežívať z ruky do úst a ich rodiny musia toto trpieť... Ale prečo potom nejdú robiť niečo iné...? Hmmmmm, žeby to bolo všetko úplne inak?
