V prvom rade, porovnávanie slovenského referenda s krajinou, ktorá priamou demokraciou žije už 150 rokov, je čistý nezmysel. Nie nadarmo sa švajčiarsky politický systém označuje ako konsenzuálna demokracia - to znamená, že sa snažia v každej riešenej otázke dosiahnuť verejnou diskusiou konsenzus. Referendá sú len vyvrcholením tejto verejnej diskusie.
Každú zmenu ústavy prijatú parlamentom, musí vo Švajčiarsku odobriť celoštátne referendum. Čiže aj zmenu ústavy, ktorú presadil SMER-SD v registrovanom partnerstve s KDH, by muselo potvrdiť referendum. Zaujímavé je, že vtedy ochrancovia rodiny a ich politickí podporovatelia, ktorí sa dnes Švajčiarskom oháňajú, nemali potrebu vyvolať diskusiu o tejto otázke.
Vo Švajčiarsku sa však na prípravu ústavného zákona vedie niekoľkoročná verejná diskusia s cieľom dosiahnuť konsenzus väčšiny obyvateľstva. U nás sa na zmene ústavy dohodnú dve partaje a v zrýchlenom legislatívnom konaní ju presadia. Odlišnosť čisto náhodná.
Ďalším zásadným rozdielom je, že cez petíciu občanov alebo občianskych združení sa nemôže priamo navrhovať zákon, ale môže sa iniciovať odmietnutie už schváleného zákona alebo návrh na zmenu ústavy.
V každom prípade sú pravidlá zberu podpisov rozdielne. Kým na odmietnutie zákona potrebujú organizátori petície zozbierať 50.000 podpisov za tri mesiace, na zmenu ústavy potrebujú zozbierať 100.000 podpisov za 18 mesiacov. Len pre ilustráciu, vo Švajčiarsku žije niečo viac ako 8 miliónov obyvateľov.
Problémom zbierania podpisov na Slovensku môže byť to, že kontrola petičných hárkov je len veľmi formálna a naše zákony neurčujú žiadnu vekovú hranicu pre ľudí, ktorí môžu podpísať petíciu za vyhlásenie referenda. Čiže môže sa teoreticky stať, že petíciu podpíšu desiatky tisíc detí. Toto vo Švajčiarsku možné nie je.
Ďalším obrovským rozdielom je to, akým spôsobom prebieha samotný proces diskusie o návrhoch, ktorých sa referendum týka.
Ak vyjde návrh z občianskej iniciatívy, návrh prerokujú vláda a parlament a vypracujú k návrhu alternatívny návrh, ktorý je akýmsi kompromisom medzi návrhom občianskym a názorom vlády. Následne prebieha všeobecná diskusia k téme a až keď sú rozpory viac-menej odstránené, vyhlási sa referendum, na ktorom však ale obyvatelia hlasujú o obidvoch návrhoch, ako aj pôvodnom, tak i vládnom. Voliči pred referendom dostanú "referendovú knižku" s alternatívnymi návrhmi otázok a aj s podrobnou argumentáciou za jeden alebo druhý návrh.
Kvórum na platnosť refenda nie je vo švajčiarskom systéme definované, takže stačí väčšina zúčastnených voličov na prijatie návrhu. Má to však predsa jeden háčik - poistku: referendum je vyhlásené za úspešné, ak sa za návrh zároveň vysloví nadpolovičná väčšina kantónov (vzdialená obdoba VÚC na Slovensku).
Systém švajčiarských referend obsahuje také množstvo záruk, že dôležitosť kvóra je druhoradá. Na Slovensku len zrušenie alebo zníženie kvóra bez vyriešenia systému ako takého, bude len nezmyselným výstrelom populistov a demagógov.
Na záver len pripomeniem Igorovi Matovičovi, ktorý je známy ako samostatný strelec, sťažujúci sa, že opoziční politici neschvaľujú jeho "skvelé" návrhy. Princíp švajčiarskej spoločnosti je založený na konsenze. To znamená, že všetci sa snažia o čo najväčšiu diskusiu a dohodnutie sa na návrhoch, a nie v tom, že každý si robí svoju vlastnú populistickú politiku. Takisto diskusia pomôže tomu, aby väčšina za každú cenu nemala potrebu obmedziť práva menšiny.
Takže chlapci - populisti, ak si chcete niečo zo Švajčiarska zobrať, tak si najprv zoberte slovník cudzích slov a naštudujte si, čo je konsenzus, pretože občas sa zdá, že väčšina z vás ani nevie, čo slovo konsenzus znamená. Následne preneste význam toho slova do vašej práce, a až potom začnite zapracovávať prvky švajčiarskeho modelu referend do právneho systému na Slovensku.